Víkendovať sme ako správni študenti začali už vo štvrtok. No aj v našom voľnom čase veľmi radi venujeme odrobinky nášho materiálne-dostatkového života iným, menej šťastným. Tak sme spoločne vycálovali 200 Kč, a to len preto, aby sme si mohli rozšíriť naše obzory a vzhliadnuť tak dokumenty o živote v Karabachu a Čečensku. Ako bonus sa mi ešte v rámci môjho famózne europocentrického pohľadu zadarilo (prisahám) nechtiac  uraziť troch statných Azerbajdžancov (hej viem, sú to Azéri, ale Azerbajdžanci znie lepšie). Multi-kulti beseda sa teda nekonala a naším prvoradým cieľom bol bezpečný odchod z miesta činu...

Pocitom viny z vlastnej bezstarostnosti (ergo nemusíme tráviť roky v karabašských zákopoch) sme veľmi postmoderne čelili do pol tretej rána za pomoci Starobrna a ukrajinského falafelu...

V piatok ráno (rozumej 13:00) som pri pohľade na moje spolubývajúce Ondrejovi zavolala, že by som s ním naozaj, ale naozaj rada opäť raz trávila víkend. Víkendy s ním sú super. Neviem prečo, ale vždy skončia tým, že sa na balkóne o štvrtej ráno tvárime, že sme manželia z Telgártu... (psychotesty mi vyšli v norme, pozn. autora).  

Víkend nesklamal. Najprv sme si nakúpili veľmi postmoderné potraviny, potom konzumovali veľmi postmoderné jedlá (hrozno - ale bez jadierok, kus-kus, sójové mlieko, tofu s kari a tofu so šampiňónmi), vybalili sme si notebooky, a viedli veľmi postmoderné debaty. Kým som ja ako budúci sociálny vedec písala esej o Záujmoch štátnych aktérov v Arménsku, Ondrej si odskočil do Bratislavy vysvetliť svojej o čosi menej postmoderne orientovanej kamarátke, že je pre neho príliš málo skazená. Zdá sa, že úspešne.

Nedeľu sme zakončili pistáciovou zmrzlinou a kávou (no...lavazza to nebola...) v obľúbenej reštaurácii. Kde sme opäť raz prišli na to, že sme obaja úplne ale úplne v poriadku, všetko dokážeme racionálne zdôvodniť a nejaké sprosté irácio nám to nemôže pokaziť...

Hej, život je super.